Objavovanie ruín v Malokarpatských lesoch...
Dátum: 15.6.2018
V lesoch Malých Karpát sa nachádza množstvo ruín stredovekých hradov a opevnení. Dve z nich sme s Luciou navštívili pri našom poslednom výlete.
Pôvodne sme mali v pláne ďalší cyklovýlet, avšak zase nám plány prekazilo počasie. Celkom veterný deň, podľa predpovede aj možnosť zrážok, znamenalo stop cyklo plánom. Aby sme zas nepresedeli deň doma, rozhodli sme sa tentokrát bicykle vymeniť za vlastné nohy a naplánovali sme si turistiku.
Už dlho som chcela navštíviť zrúcaninu kostola Svätej Kataríny, takže rozhodnutie kam ísť bolo rýchle.
Ráno ma parťáčka opäť vyzdvihla doma a vyrazili sme vpred dobrodružstvám! K ruinám kláštora sa dá dostať niekoľkými trasami.
Z obce Naháč po modrej turistickej značke, z obce Dechtice po žltej, alebo z Dobrej Vody tiež po modrej.
My sme zamýšľali odparkovať auto v Dechticiach a odtiaľ isť pešo. Nejak sme ale nevedeli nájsť vhodné miesto na zaparkovanie a tak sme sa rozhodli ísť autom až k záchytnémi parkovisku na okraji lesa. Tam sme sa napojili na žltú turistickú značku, ktorá nás cez les zaviedla za rozcestník. Rovno pred nami sa nachádza expozícia železnice, ktorú si však nechávame na neskôr. Doprava vedie modrá trasa, ktorou sa dostanete do obce Dobrá Voda a vľavo taktiež po modrej prídete chodníčkom ku kláštoru. Vydávame sa teda vľavo a po cca 10 minútach sa pred nami zjavili múry kláštora. Samú ma prekvapilo, aká rozsiahla je celá zrúcanina.
Kláštor františkánskeho rádu bol založený v roku 1618 na mieste, kde sa podľa legendy zjavovala Svätá Katarína Alexandrijská mladému grófovi a pustovníkovi Jánovi Apponyimu. Kláštorný komplex je postavený v ranobarokovom štýle s neskorogotickými prvkami. Jeho staviteľom bol Talian Pietro Spazzo. V 17.storočí kláštor niekoľkokrát poškodili turecké vpády či cisárske vojská, no vždy bol opätovne zrekonštruovaný. V dôsledku jozefínskych reforiem bol v júli 1786 kláštor zrušený. Mnísi museli toto miesto opustiť, inventár prevzali okolité kláštory a obce a stavba začala chátrať.
Ako prvá sa nám zjaví ruina kláštora, ktorý patril ku kostolu. Hneď za ním už vchádzame do samotného kostola po drevenej lávke. Aj v tejto dobe stále pôsobí impozantne a sála z neho zvláštna atmosféra. Vpredu celej stavby sa týči veža, z ktorej je úžasný výhľad na celé okolie. Veža je sprístupnená mimo sezónu nepravidelne, takže si musíme nechať zájsť chuť. V letnej sezóne je však sprístupnená denne od 9 do 17 hodiny. Ak tu budete, rozhodne si ju nenechajte ujsť!
Celé okolie kostola je krásne upravené, nachádzajú sa tu lavičky, koše, ohniská, dokonca aj WC. Po celom areáli je umiestnené množstvo informačných tabúľ, z ktorých sa dozviete všetky podstatné informácie z histórie aj súčastnosti tohto miesta. V čase našej návštevy sme nestretli ani živú dušu a tak sme naplno mohli vstrebávať pokoj a ticho. Výhoda výletov cez pracovný deň. :)
S cieľom zabrániť ďalšiemu pustnutiu a rúcaniu Katarínky vznikol projekt Katarínka, ktorý formou letných mládežníckych táborov v stredovekom duchu pracuje na zakonzervovaní a rekonštrukcii pozostatkov niekdajšieho kostola a kláštora. Prebieha komplexný archeologický, historický, pamiatkový aj geofyzikálny výskum.
Viac o tomto projekte sa dozviete na webstránke https://www.katarinka.sk/
Po obhliadke a malom občerstvení sme sa pobrali späť a nechali toto magické miesto za nami. Opäť sa dostávame k rozcestníku a zamierime ku starej horárni, kde sa nachádza už spomenutá expozícia Malokarpatskej úzkorozchodovej železnice.
Tvorí ju krátky úsek železnice s rozchodom 600 mm, ktorý nesie odkaz Malokarpatskej lesnej železnice, ktorá tvorila rozsiahly systém úzkorozchodných priemyselných železníc v regióne Smoleníc a Dobrej Vody. Tie vznikli z potreby dopravy dreva z lesov v okolí do chemickej fabriky na výrobu oCtanu vápenatého, kyseliny octovej a acetónu. Lesy v okolí boli majetkom grófa Jozefa Pálffyho (1853 – 1920), ktorý dal chemickú fabriku (dnešný Chemolak) postaviť spolu s pílami v okolí, s cieľom zhodnotiť bohatstvo okolitých lesov. Lesná železnička bola zrušená v rokoch 1964 – 1966. História LŽK sa začína písať od roku 1997, kedy skupina nadšencov v blízkosti grófskej hájovne spojazdnila niekoľko metrov koľajníc.
Na rozcestníku uvažujeme o možnosti výletu na neďaleký hrad Dobrá Voda. Zhodli sme sa, že pešia túra je pre nás ešte asi dosť dlhá a preto vyberáme možnosť dva a síce presun autom do obce Dobrá Voda.
Prvá zmienka o obci je z roku 1392. V obci sa nachádza aj pamätná izba spisovateľa Jána Hollého, ktorý sem prišiel na sklonku života a tu aj zomrel. Pochovaný je na miestnom cintoríne.
Zaparkovali sme na námestí pred reštauráciou Hlávka a popri kostole sme sa napojili na červenú turistickú značku. Kráčame hore kopcom až k cintorínu, cez ktorý prejdeme krížom a pokačujeme uprostred lesa do kopa. Po ľavej strane sa na kraji lesa nachádza starý židovský cintorín, ktorý aj cez deň pôsobí strašideľne.
Nad cintorínom s 27 náhrobkami popísanými dnes už exotickou hebrejčinou sa dvíha šibeničný vrch, na ktorom bolo v minulosti popravisko. Po krátkej zastávke pokračujeme a už mi je jasné, prečo hrad nebol nikdy dobytý. Cesta nám dala zabrať. Udýchané sme konečne pred nami uvideli múry hradu.
Zrúcanina gotického hradu sa nachádza uprostred lesov nad obcou Dobrá Voda.
Názov hradu je odvodený od početných vodných prameňov v jeho okolí. V písomných zmienkach sa vyskytuje pod názvami Bona Aqua, Dobrawoda alebo v rôznych jazykoch ako Dobrý Kameň: Jókő (maďarsky), Jokw (latinsky), Burg Guttenstein, Burg Gutstein(nemecky).
Hrad postavili na mieste staršieho hradiska v prvej štvrtine 13. storočia v hornatom teréne na skalnom výbežku na jednej z ciest prechádzajúcich hrebeňom Malých Karpát. Písomne sa spomína v roku 1263.
Jeho poloha v blízkosti Českej cesty ho predurčovala do úlohy strážneho hradu. V najstarších časoch tvoril hrad pretiahnutú stavbu s palácom, ktorý mal na oboch užších stranách štvorboké veže; k palácu sa na juhovýchodnej strane pripájala ďalšia časť hradu zakončená kaplnkou.
Hrad, pôvodne v kráľovskom majetku, sa koncom 14. storočia stal majetkom Stibora zo Stiboríc, neskôr, od roku 1436 bol už vo vlastníctve rodu Országhovcov.
Koncom 16. storočia majitelia hrad zabezpečili predbráním a prestavali aj dolné nádvorie, ktoré doplnili niekoľkými baštami v hradobnom múre. Hrad sa stal tak menej ohrozeným, pretože vstup na horný hrad sa serpentínovite skrúcal a nižšia časť bola zabezpečená obranou z vyššie položeného miesta.
Za povstania Františka ll. Rákocziho (r. 1703) bol veľmi poškodený, po následnej oprave v roku 1762 vyhorel a zostalo na ňom len väzenie pre poddaných. Začiatkom 19. storočia sa, podobne ako iné hrady, začal meniť na zrúcaniny.
Ako sa blížime k hradu zisťujeme, že tu tentokrát niesme samé. Niekoľko aút zaparkovaných pod hradom a hlasná vrava z nádvoria. Na hrade práve prebieha rekonštrukcia a priši sme v čase, keď práce práve prebiehali. Pozreli sme si teda okolie a pri ohnisku pod hradom sme si dali opäť občerstvenie.
Vstaneme a posledným pohľadom na hrad sa lúčime a vydávame sa späť. Ako si tak kráčame dole ma napadne, že by tu snáď niekde mohla byť aj keška. A veru, bola. Keška s názvom "Starý židovský cintorín DV" (GC4H3WB) je ukrytá na spomínanom židovskom cintoríne, takže sa tam opäť zastavíme. Na rázcestí stretávame dvoch turistov, ktorý sa nás pýtajú, ako sa dostanú na ten cintorín. Hups... Žeby tiež kešeri? Vyberám krabičku skôr ako prídu a pri ceste sa zapisujem. Turisti nakoniec neboli hľadači pokladov a po chvíli sa rozlúčili a išli ďalej. Mohla som teda krabičku bezpečne vrátiť na miesto a pobrali sme sa aj my na záverečný úsek trasy.
Deň sme ukončili ako inak dobre vychladenou kofolou v miestnej reštaurácii,kde som aj malej neteri kúpila Kinderko. Skoro som na ňu zabudla, to by bolo kriku :D
Dopili sme a nabrali sme smer Senec.
Návštevu týchto dvoch miest naozaj obporúčam, hlavne Katarínka má neskutočné čaro. Túra to nieje náročná a zvládnu ju aj rodiny s deťmi.
Fotogaléria sa nachádza TU.
Zdroj: Wikipedia
